Môj príbeh z Ecsedu I.
Môj príbeh z Ecsedu I.
Pár dní pred výpravou na legendárne maďarské jazero Ecsed mi večer okolo deviatej zvoní telefón. Majo. „Peťo, pamätáš ako sme boli vo Fínsku a ty si napísal o tom článok? Je zaujímavé, že si si pamätal iné detaily ako ja. Každý vidíme veci inak. Mohli by sme o našej ďalšej výprave napísať dva články. Jeden ja a druhý ty. Iný pohľad na tú istú rybačku.“
„Len aby bolo o čom“ odvetil som s úsmevom, ale tento nápad sa mi od prvého momentu pozdával. Každý prežívame svoj vlastný príbeh. A tu je ten môj. Príbeh kaprára, ktorý má chuť sa posúvať ďalej a tak vyráža na týždňovú rybačku so svojím kamarátom, uznávaným rybárom a dobrodruhom Majom. Jeden múdry človek raz povedal: „Obklop sa ľudmi lepšími ako si ty a uč sa od nich“. A mal pravdu.
K jazeru prichádzame v sobotu okolo desiatej doobeda. Vítame sa s majiteľom Gáborom, zatiaľ čo jeho sestra Henrieta už nalieva prvé poháriky „silva pálinky“. Degustujeme za komentovania domácich „no šnaps, no fish“, vybavujeme potrebné papierovačky a zároveň sa zoznamujeme s chalanmi od Dr. Baits, s ktorými sme si v nasledujúcich dňoch vymieňali cenné informácie o aktivite rýb na rôznych lovných miestach.
My sme mali už dlhšiu dobu zarezervované miesta 9 a 10. Dá sa povedať, že tieto miesta patria k najplytším častiam jazera s priemernou hĺbkou 7 metrov. K rýchlemu zorientovaniu nám dopomohla aj mapa, ktorú sme pre Gábora robili v máji tohto roka. Okrem hĺbok sme teda mali prehľad aj o množstve potopených stromov, ktoré sú pre tieto miesta špecifické. Tušili sme, že kapre budú po záberoch mieriť rovno do prekážok tak, ako to urobili už x-krát predtým v snahe zbaviť sa háčika.
S Majom sme si vybrali miesto 10, na ktoré sme sa dostali až v poobedňajších hodinách. Už už som videl ako máme vyvezené do západu slnka, ale to ma Majo schladil slovami „Je možné, že dnes ani nevyvezieme“. V najbližších hodinách som pochopil. Vedel o množstve prekážok, ktoré nás čakajú a na túto situáciu sa pripravil. Medzi každú montáž a cca 30m šokovky sme naväzovali špeciálny systém z gumenej hadičky a 45lb šnúry, ktorého úlohou bolo odpružiť celú zostavu a v prípade uviaznutia ryby jej zabrániť rýchlemu úniku. Po tom, ako sme naviazali poslednú udicu, sme sa jednohlasne zhodli na tom, že ideme spať a ráno zmapujeme miesta pred nami a zľava doprava vyvezieme postupne všetkých 8 udíc.
Plán sme nasledujúci deň do detailov naplnili a tak sme okolo obeda mali vyvezené všetky montáže. Miesta, ktoré sme si uložili do vytvorenej mapy na našom Humminbirde, sme menili naozaj minimálne. Posúvali sme len 2-3 udice, kde nebol dlhšie záber. Ostatné sme kládli stále na rovnaké miesta. V plytších partiách s hĺbkou do 7m sme kvôli otravnému sumčekovi používali kombináciu dvoch tigráčov a jednej banánovej popky. V partiách „za hranou“ s hĺbkami 12-15m sme skúšali kombinácie rôznych garanťáckych boilies (banán-kreveta, acid plum, monster crab, či frankfurt) s jednou popkou. Všetky nástrahy sme našívali pod ručne brúsené háčiky Continental Mugga veľkosti 4. Opäť jedno z rozhodnutí, ktoré proste padlo pri viazaní prvej montáže a celú rybačku sme ho nemenili. Pretože fungovalo.
Prvý záber prichádza až v pondelok v noci. Prekvapivo na 14m zig rig, ktorého sme na noc neprevážali. Po krátkom súboji na otvorenej vode sme podobrali krásneho 12kg lysca, ktorý v podstate odštartoval naše úspešné ťaženie na tejto vode. Hneď ďalší deň sa nám z 12m hĺbky podarilo vydolovať pekne stavaného 22kg šupináča, naše nadšenie stúpalo, ale to sme ešte netušili, aké dni máme pred sebou.
Pomedzi menšie kapríky prichádza v stredu poobede záber na „tretiu udicu zľava“, ktorá bola položená blízko potopeného stromu. Vedeli sme, že opäť hráme o čas, do pár sekúnd sme sedeli v člne a čo najskôr sme sa snažili dostať nad kapra. Nasledovala Majova obligatórna otázka „Máš kontakt?“ a moja strohá odpoveď „Mám“, po ktorej sa už začal súboj so statnou rybou v blízkosti prekážok. Na malú chvíľu sa pri člne prevalil obrovský lesklý fľak, lysec. Moment, kedy som si uvedomil, že zdolávam pravdepodobne moju životnú rybu. Moment, kedy sa veci začali diať akoby mimo mňa. Režim lovec. Chvíľu sa zdalo, že ryba sa vyhne prekážkam, ale vtedy som zacítil ako sa šokovka začína predierať cez konáre potopeného stromu. Zaprel som sa do udice viac ako som to spravil kedykoľvek predtým v snahe otočiť tohto rozbehnutého maďarského mohykána. Parabola prútu bola na hrane, ale podarilo sa. Kapor sa po pár sekundách prevalil na hladine a Majo ho šikovne zaparkoval v podberáku. Predpoklady sa naplnili. Lysec mal cez 27kg a výrazne tak preskočil všetky moje doterajšie úlovky. Nie len hmotnosťou, ale aj príbehom, ktorý zdolávanie tohto kapra sprevádzal.
V tento nádherný teplý októbrový deň sme zdolali ešte ďalšie 4 kapre do 18kg. Sen každého kaprára. Unavení a spokojní zaspávame. Ale deň sa ešte neskončil. Tesne pred polnocou prichádza záber na „jednotku“, teda udicu, ktorá bola položená v cca 3m vode v blízkosti koreňa. Majo berie do ruky prút, ktorý bol na stojane zalomený takmer do pravého uhla a za zvuku rapkajúcej cievky, z ktorej sa odvíjal vlasec neskutočnou rýchlosťou, vyrážame za rybou. Teda, chceli sme. Ale v ceste nám po asi 50m stála prekážka. Mólo s priviazanými člnmi, popod ktoré si to kapor namieril rovno do prístavu. „No poď“ povedal rozhodne Majo. Áno, bol rozhodnutý a ja som ani na sekundu nezapochyboval o tomto bláznivom pláne. Obaja sme sa prikrčili a čln som nasmeroval pod mólo. Medzi motorom a radom prehnívajúcich latiek ostávala snáď 1cm medzera. Majo odtlačil dva uviazané člny, ktoré nám stáli v ceste a my sme sa ocitli v prístave. To už ale kapor ostal visieť v nejakej prekážke. Priblížili sme sa k nemu a v priezračnej vode pod svetlami čeloviek sme zbadali obrovský chrbát šupináča. Snažil sa zbaviť montáže, čomu však zabraňovala spomínaná gumička. Majo ho rýchlo dokázal z potopených stromov vyštrikovať a pokračovalo zdolávanie v džungli s plytkou vodou, kde sme na vlastné oči videli každý pohyb tohto majestátneho šupíka. Exkurzia medzi potopenými stromami trvala ešte pár minút, ale nakoniec sme tohto „diviaka“, ako ho Majo nazval, úspešne podobrali. Navážili sme mu viac ako 32kg a to bol opäť dôvod na oslavu. Majo si totiž tiež prekonal svoj osobák.
Ďalšie dni aktivita rýb pomaly klesala, no napriek tomu pred našimi fotoaparátmi zapózovalo ešte pár kaprov. Naša celková týždňová bilancia bola 19 záberov a 16 zdolaných rýb. Na dané obdobie a jedno z najťažších miest jazera spokojnosť. Aj keď zamyslený pohľad Maja po výprave znamená vždy len jedno – rozmýšľa, čo sme ešte mohli spraviť lepšie. Môj šéf vravieval „kto sa nezlepšuje, sa zhoršuje“ a ja mám naozaj pocit, že po tejto rybačke som sa posunul o krok ďalej. Zažil som skvelý týždeň, spoznal množstvo ľudí rovnakej krvnej skupiny a osvojil som si niekoľko „grifov“, ktoré v ďalšej sezóne určite využijem.
Toľko môj príbeh z Ecsedu. Ten svoj z rovnakej rybačky vám Majo vyrozpráva v ďalšom článku.
Peter Obročník, gardner.sk
