Download!Download Point responsive WP Theme for FREE!

POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPOR

POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPOR Dlho som sa rozhodoval, či o tomto príbehu písať a alebo si ho nechať ako svoju spomienku na dobrého človeka, ktorý bol výborným rybárom. Nakoniec som si povedal, že sa rád podelím o krásne posledné rybárske zážitky a pohodové dni pri vode. Tie som strávil so svojím dobrým priateľom a kolegom, ktorý už je bohužiaľ na druhej strane rieky a chytá ryby na nebeských vodách.

S Martinom alebo Maťom, ako mu každý hovoril, som sa zoznámil v práci a dlhú dobu sme boli výbornými kolegami, ktorí si rozumeli nielen po pracovnej stránke, ale tiež si vedeli obaja aj užiť chvíle na rybách. Na našu prvú výpravu spomínam skôr ako na expedíciu do plzenského pivovaru, keďže parťák bol milovník piva. Nebol tak pre neho problém vypiť basu za jeden deň pri vode. A tak, keď sme vyrážali spolu prvýkrát na trojdňový lov, nemalo ma prekvapiť, že vedľa prútov a stanov je 6 kartónov vychladenej plzničky. „Rýchlo to nahádž do auta a ideme, nech už si môžem dať v kľude pivo a cigaretku“. To boli jeho slová a možno preto mu na rybách nikdy nič náladu nepokazilo! .

Po príchode ale bolo vidieť, že je to rybár, ako má byť. Najskôr nahodiť prúty, čo je základ a až potom sľúbená odmena v podobe tekutého chleba. Všetko pripravené, prúty nahodené a teraz príde ten správny čas užiť si voľno ako sa sluší a patrí. To by sa ale nesmel Martinov prút ako naschvál rozbehnúť a my sme cca po 5 minútach nášho POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORspoločného lovu mali na prúte prvého kapríka. Obaja sme sa tomu zasmiali a hovorili si – na začiatok dobré. Samozrejme bola radosť, že ryby pravdepodobne budú brať a my si to tak môžeme užiť dvojnásobne a zahájiť tímovú spoluprácu. Cvak cvak, dve fotky a šup s asi dvojkilovým šupináčkom späť do vody. Potom už prišlo to, na čo sa teší každý rybár. Zaslúžený relax a užívanie si tichej prírody s vychladeným pivkom v ruke. To všetko bolo, ale zasyčaním piva sme najskôr odštartovali beh na dlhú trať. Celý zvyšok dňa bol už bez záberu a tak nám došlo, že pri prvom kontakte s rybou išlo len o náhodu a šťastie. No úplne nám to nevadilo a voľné hodiny sme tak preklábosili o detských zážitkoch pri vode. Pri občasnom prehodenie prútov, aby sa ryby neurazili ešte viac, sme sa bavili o trofejných rybách, ako už to tak väčšinou býva. Obaja sme sa zhodli na tom, že je náš sen chytiť si poriadneho kráľa vôd. To pre nás bol Kaprí dedko okolo 20tich kíl. No tento obor počas troch dní samozrejme neprišiel. Ale podarilo sa nám vytiahnu ešte niekoľko rýb okolo 5 kíl. Naša prvá výprava sa aj tak podarila a my sme si ju užili. Počasie nám prialo, nejaké ryby sme videli a piva bolo dostatočne. Počas nasledujúcich mesiacov sme sa spolu na ryby vypravili ešte mnohokrát a aj úlovky sa zlepšovali. Podarilo sa nám chytiť veľa krásnych kaprov, šťúk, jeseterov, amurov ….. ale stále sme spomínali na to, ako padla reč o 20 kilovom monštre. Raz ku koncu roka sme plánovali našu ďalšiu výpravu na krásny súkromný revír Toušeň. Ten sa nachádza neďaleko Prahy a je známy svojimi veľkými rybami. Maťo ale bohužiaľ kvôli práci nemohol a tak som na túto vodu vyrazil so svojím ďalším kamarátom Ferom, ktorý je taktiež vášnivý rybár a s veľkými kaprami už skúsenosti mal. Dokonca tento revír aj výborne poznal a ja som mal tušenie, že POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORje šanca si poťažkať rybu snov. Vyrazili sme a Martin nám len ticho závidel. Samozrejme sme sľúbili, že keď niečo príde, bude prvý kto o tom bude vedieť. Tento víkendový výlet sa nám naozaj podaril a my sme v nedeľu mali na konte niekoľko kaprov cez 10kil a ja som si dokonca chytil svojho rekordného krásneho 17ti kilového šupináča. Hneď ako som túto rybu videl, bolo mi jasné, že na tomto mieste musia plávať aj oveľa väčší mohykáni. Keď som Maťovi poslal fotku, kde sa s rybou maznám bol celý bez seba a hovoril, že čo nevidieť ideme znova, ale samozrejme s jeho účasťou! Bohužiaľ už sa blížil koniec roka a keď prišli prvé prudké mrazy, bolo nám jasné, že na ďalší výlet si budeme musieť počkať cez zimu. Pre každého rybára je zima hrozne dlhá a tak sme sa rozhodli ju niekoľkokrát skrátiť lovom POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORna dierkach. A aj tam sa nám celkom darilo uloviť niekoľko hladných šťúk, pstruhov … ale kapry mali samozrejme polnoc vo svojom zimnom spánku. Hneď ako sa začal ľad roztápať a voda sa pomaly otepľovala, prichádzali prvé plány a diskusia o aktuálne najlepších nástrahách, výborných kŕmnych zmesiach a novej výbave, ktorú si každý zabezpečil alebo ju dostal pod stromček na Vianoce. Jar sa blížila a my sme hľadali voľný termín a zlepšovali svoje vybavenie ako nám len naše úspory dovolili. Maťo si dokonca nakúpil za svoje posledné poctivo zarobené peniaze nové prútiky a vďaka dobrým kamarátom v rybárskych potrebách Abos ich osedlal aj krásnymi navijákmi. Ale ako už to vždy býva, jediné čo môže všetko prekaziť je čas! Cez všetky snahy sa nám nedarilo nájsť vhodný termín pre oboch, kedy by sme mohli niekoľko dní v kuse strašiť ryby svojimi palicami. Ja som sa na ryby dostal mnohokrát. Išlo však len o niekoľkohodinové prechádzky s prívlačovím prútikom a alebo poldenný feeder na Berounke. Oboje som miloval a každá hodinka pri vode pre mňa je radosťou a neskutočným odreagovaním od bláznivého denného režimu, kvôli ktorému sa akurát každý ponáhľa. Ale túžba po výprave za poriadnu šupinou bola obrovská. Nespomínam si presne čo to bolo za deň, ale keď sme raz po príchode do práce pozreli na nový rozpis služieb. Hneď sme sa s kolegom rozžiarili a videli spoločné voľné dni. Okamžite nám bolo jasné, že ideme a nič nám to neprekazí. Ešte v ten deň POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORvolám druhému kamarátovi Jarovi a začalo sa plánovať. Krásne nám vychádzalo aj počasie a my sme vedeli, že koniec leta nemôžeme stráviť lepšie. Dohodli sme sa, že keď už týždeň pri vode, tak naozaj sami a v najväčšej pohode. A na to konto Jaro rezervoval týždenný lov na veľkom ostrove, ktorý bol stredom zatopenej pieskovne Toušeň. Vedeli sme, že nás tam nikto nebude rušiť a budeme mať možnosť chytať, kde sa nám zapáči. A tak sa aj stalo. Len bolo samozrejmosťou, že toľko dní odrezaní od pitnej vody, elektriky, auta … na to bude potrebné poriadna príprava a vybavenie. Skúsenosti a znalosť nám pomohli sa dovybaviť, nakúpiť dostatok jedla, pitia a hlavne poriadnu zásobu kŕmenia pre ryby a piva pre Maťa. Len pre informáciu. Viezli sme viac ako 100 kg peliet, boilies, ktoré boli vyvážané 10 kartónmi zázračného nápoja. No, po trojhodinovom nosení, skladaní a nakladaní kompletnej výbavy, jedla a všetkých potrebných vecí sme zistili, že aj auto je možné nafúknuť. Rýchlo zabuchnúť dvere od auta kým to len ide a vyraziť za dobrodružstvom. Onedlho sme prišli k miestnej vode plnej trofejných rýb a čakal na nás ďalšia neľahká úloha. Všetko preložiť do pramice a previesť na ostrov. Toto je ten čas, ktorý na rybárčine naozaj nemám rád a tak Vyskladaná výbava na týdenní lovradšej preskočím pár hodín. Vďaka bohu sa ocitneme v krásnom podvečery, kedy sú všetky prútiky zavezené, stany a táborisko postavené, bójky zakŕmenie na dúfajme správnych miestach a my síce strhaní, ale s pocitom úľavy a radosti, že je všetko hotové sme si mohli v pokoji sadnúť. Úplne sa nedá opísať, ako potešujúce je nočný pohľad na svietiacie signalizátory a vedomie bezstarostného týždňa rybárčiny pred vami. Verím, že každý milovník prírody, rýb a dobrodružstva ma musí chápať. A ja pri pohľade na Maťa a jeho spokojný úsmev som vedel že sa cíti rovnako. Za celú prvú noc sme mali len jedno pípnutie, a to za neho mohol netopier, čo narazil do napnutého vlasca. Tak už to pri love veľkých kaprov býva a každý správny kaprár je pokojne trpezlivý, pretože než sa ryby stiahnu na kŕmne miesta môže trvať aj niekoľko dní. My sme mali šťastie a prvý záber prichádza okolo šiestej ráno a tak sa s prírodou prebúdzame aj my. Teda Jaro, ktorý mal jazdu ako od zapriahnutého býka na lase. Ja som mu ako správny kolega pribehol na pomoc pri podoberaní a Martin videl rybu až na fotke, pretože pocit tepla v spacáku bol asi silnejší ako fotenie sa v chladnom ráne s mokrou rybou. Na prvý záber to bol krásny riadkový kapor o váhe asi 4 kg a nepravidelnosť jeho šupín bola naozaj nádherná. Dúfali sme tak, že s prvou pustenú rybou príde aj šťastie a rybám bude chutiť. Krásne ráno sme si spestrili praženicou na raňajky z miestnych šampiňónov čo nám rástli pri bivaku a pomaly sme začali premýšľať, ako zvýšiť množstvo záberov. Ryby nie je nikdy jednoduché prehovoriť k záberu, ale základ je loviť na správnom mieste. Prešli som si teda znovu lavice a nerovnosti, kde by sa ryby mohli zdržiavať a alebo tadiaľ aspoň prechádzať. Všetko sa nám zdalo celkom v poriadku a tak snáď len jednu bóju sme premiestnili a znovu zakŕmili. Počas krásneho dňa, kedy sa teploty vyšplhali až k 30 stupňom.

Mne a Jarovi prišlo niekoľko záberov a my sme tak vedeli, že ryby nám o sebe dávajú vedieť. Maťo nám tak urobil pár pekných fotiek s rybami okolo 80cm a zakaždým si brblal pod fúzy, že si počká a potom to bude stáť za to. Večer nás čakalo zahajovacie grilovanie bravčových pochúťok. A ja, pretože rád fotím, som sa rozhodol urobiť niekoľko romantických momentiek západu slnka. Vyrušil ma ale razantný záber, a tak začala preťahovačka s pekne ťažkou rybou. Bohužiaľ trvala len niekoľko minút potom som o rybu prišiel pravdepodobne odrezaním o hranu. Tým sa všetko zmenilo a pri každom zábere bolo jasné, že musíme rýchlo na loď skôr ako ryba prederie vlasec. Zvyšok noci som celý čas premýšľal a ľutoval svoju lenivosť vyjsť loďou na vodu a možnosť  zabrániť tak strate ryby. Medzitým som začul slabé pípanie a nastražil som uši. Zrazu vidím Maťa ako beží k svojmu prvému záberu v štýlu padák. Zásek a rýchlo na vodu. Počas chvíle bol šupináčik v podberáku a my si ho nechali do rána na peknú fotku. Nebol nejako

obrovský, ale prvá ryba a Maťo z nej mal radosť. Hneď skoro ráno sme ho zdokumentovali a Maťo ho poslal späť do vodnej ríše so slovami „pošli babičku“. Slnko nám pomaly vyliezalo a hneď bolo vidieť, že bude nádherný deň. Ten nám ešte v zapätí spestril záber na môj ľavý prút, kde som mal nastražený boilies halibut parfumovaný brusnicovým dipom krillberry. Hneď ako som ho vzal do ruky, cítil som silný ťah a počul cvrkot brzdy navijaka. Zdolávanie prebiehalo asi 15min a to sme rybu videli len raz. Bol to krásne dlhý šupináč a pre mňa najviac bojovný kapor s ktorým som sa zatiaľ stretol. Aj napriek tomu, že mam trojlibrové prúty, tak sa so mnou ryba moc nebavila. Hneď ako sme kapra podobrali, hlasno som si uľavil a vykríkol yeeeeees. Na brehu sme zistili, že mám 18kg a 103cm dlhého fešáka. V krásnom počasí bolo povinnosťou zaobstarať niekoľko fotiek vo vode a ja sa sním maznal ako to len

šlo. Obrovská radosť môjho nového osobného rekordu nás všetkých nakopla a začal naozajstný závod v love veľkých rýb. Počas niekoľkých hodín prišiel záber Jarovi z miesta, o ktorom si nebol istý, ale dôveroval mu. Keď ryba vyplávala na hladinu, všetkým nám spadla sánka. Podobrali sme obrovského, vypaseného lysca, čo sa sotva vošiel do podberáku. Krásna ryba plná síl sa moc vážiť nechcela, ale nič iné jej nezostávalo. Preplnený kapor vážil ľahko cez 20kg a my sme tak prvýkrát videli rybu týchto rozmerov. Jaro sa nejako nerozvášnil, pretože mal už aj ryby trochu ťažšiu. Samozrejme radosť bola obrovská. Pozrel som sa na Maťov výraz a čakal som, čo z neho vypadne. „NO A TERAZ JE RAD NA NÁS“, povedal, a ja som vedel že to myslí vážne. Urobili sme fotky a nechali rybu pomaly

zamávať chvostom. Po tomto náročnom súboji bol čas na odmenu v podobe poriadneho obeda a panáka hruškovice. No oslavných frťanov prebehlo ešte niekoľko, až nás nakoniec zmohla únava a vyhral tak spánok s príposluchom pri uchu. Tesne k večeru počujem ako Jaro kričí záááááber. Rýchlo všetci bežíme k jeho prútom a vidíme ako ide rýchlo v brodiacich nohaviciach na hranu lavice, ktorú mal označenú bójkou a odtiaľ kapra zdolávali. Chytal na plytčine za ktorou bola hrana čo padala do asi 4m a to bolo ukážkové miesto, kde ryby zbierajú potravu. Podľa jeho prútu bolo vidieť, že ryba bude zase veľká. Zarazilo nás ale, keď vykríkol že je ešte väčšia ako tá pred tým. V duchu som si hovoril že si vymýšľa. Nie je predsa možné uloviť dve takto veľké ryby hneď za sebou. Súboj bol nekonečný a keď konečne bola ryba v sieti, videl som, ako sa Jaro brodí plytčinou späť na breh a vlečie za sebou svoj úlovok. Bolo to POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORako keď ťahá vrece zemiakov a ja som vedel že si srandu naozaj nerobil. Pamätám si na svoje prvé slová, keď som rybu videl na podložke. Povedal sem. Si robíš p ….? Tak sme sa všetci zasmiali a po pridvihnutí váhy i pokrikli. ,, Dvadsaťdva, on má dvadsať dva „. Váha ukazovala asi 22,5kg, ale po odpočítaní podložky mal rovných 22kg. Bolo to naozaj udivujúce, ale dva skoro totožné kapry lysce, ako dvaja bratia len jeden o trochu prepchanejší, zabrali behom pár hodín na rovnakom mieste. Ako hovorí môj dobrý kamarát Sebastián. Žiadne pravidlo nie je. V každom prípade, už sme mali nachytané krásne ryby a to bola ešte len streda. Teda asi polovica našej výpravy. Spokojnosť obrovská len mi bolo trochu ľúto Maťa. Ten mal zatiaľ len jednu rybu a nie nejako veľkú. Na večer sa nám začalo zhoršovať počasie a podľa predpovedí hlásili dažde. Tie tiež prišli a nie malé. To pre nás bolo dosť nepríjemné. Z krásneho počasia a kúpania sa na vyhriatych plytčinách bolo čľapkanie sa v bahne a prehadzovanie prútov v daždi a vetre. Jednu chvíľu sme si museli aj držať stan, aby neodletel. Samozrejme sa s pribúdajúcimi zrážkami ochladzovala voda a to malo aj vplyv na ryby. Celý nasledujúci deň sme boli bez záberu a len ležali pod teplým spacákom v bivaku . Občas nám k zahriatiu pomohla aj hruškovica, čiže ako ja hovorím, tekutý sveter. Pre zlepšenie nálady to bolo jediné pozitívum. Piaty deň ráno sa počasie trochu upokojilo a my sme sa rozhodli znovu poriadne zakŕmiť a ísť za cieľom chytiť ešte nejakú rybu. Našiel som na Echolote krásne miesto, kde som tušil, že budú miestny kapry schovaní. A tak som sa rozhodol premiestniť bójku na nové nádejné miesto, od ktorého ale ležal neďaleko potopený strom. Bolo teda dosť riskantné, že pri zdolávaní ryba bude chcieť zájsť inštinktívne do prekážky a ja by som o ňu tak mohol prísť. Bohužiaľ vďaka svojej nepozornosti a zbrklosti mi závažie s tyčou spadlo do vody a bolo po bójke. Dohodli sme sa teda s Maťom, že použijem jeho tyč na označené miesto a každý si k nemu hodíme jeden prút. Celé miesto sme zakŕmili asi 5 kg halibut peliet, zaviezli tam prúty a vyčkávali čo sa bude diať. Medzi tým Jaro mal pár záberov a zdolal niekoľko menších rýb. Takzvanžý tripl, bohužel samospoušt nám uplně nevyšla a tak na fotce nejsme uplně fotogenický.Aspoň sme vedeli, že ryby začínajú byť zase aktívne. A to naozaj boli. Počas nasledujúcich pár hodín prichádzal záber za záberom. Najviac rýb chodilo na Jarove prúty a jedno z jeho zakŕmených miest bolo naozaj famózne a dalo veľa krásnych kaprov okolo 10-15kil. Dokonca to začalo brať aj Maťovi a ten tak behom pár hodín dostal niekoľko menších kaprov z novo zakŕmeného miesta. Všetkým sa razom zmenila nálada a my sme behali sem a tam, hlavne nech je nahodené. Dokonca sa nám podaril aj takzvaný triple. Všetci sme mali rybu na prúte v rovnakú chvíľu, a tak sme si urobili celkom srandovné hromadnéj selfie, kde si každý držal svojho miláčika. Rýb bolo naozaj dosť, ale ja som na Maťovi videl, že sa len tak neuspokojí s nejakým šesťdesiatnikom. Predposledný deň, keď už neboli ani polievky z vrecúška a pivo len to, čo si kto schoval, na nás pomaly začal doliehať koniec dovolenky. Jaro to asi nepostrehol, pretože nestíhal a na svojom zázračnom mieste za plytčinou ťahal každé dve hodiny rybu. Až nás trochu štval. Keď sa zrazu rozbzučal Martinov hlásič a my sme ihneď obaja naskočili na loď a išli za rybou. Tá bola veľmi blízko potopeného stromu a mierila si to priamo do neho. Myslím že sme mali veľké šťastie a pomohli nám tiež vlny a vietor. Ten nám fúkal do chrbta a tak nás hnal rýchlejšie k rybe. Až keď Maťo zdvihol kapra od dna, sme si mohli trochu oddýchnuť. Teraz už len rybu unaviť a dúfať, že háčik sedí tak ako má. To ale nebolo vôbec jednoduché. Kapor mal strašnú silu a z vody sa mu rozhodne nechcelo. Súboj trval asi 20 minút. Pre nás to bola celá večnosť. Hneď ako sme rybu uvideli na hladine, tak som cítil srdce až v krku a to som sa len snažil udržať loď na mieste. Radšej nechcem vedieť ako sa cítil Maťo. Keď som videl, ako sa zapiera celou silou do svojich 2,5 librových prútikov a obrovského lysca nemohol skoro zdvihnúť. Vedel som že je to ryba na ktorú tak dlho čakal. Povedal som mu, „máš ho tam, len v POSLEDNÝ ŽIVOTNÝ KAPORpokoji nech o neho neprídeš“. Takto veľká, stará a múdra ryba moc dobre vedela, že má ísť s vetrom a jej sila sa tak zvýšila. Po 30 minútovom súboji sa nám znova ukázal na hladine a išlo vidieť ako jeho sila pomaly slabne. Pokúsil sa ešte asi o dva posledné výpady ale v tomto prípade zvíťazil človek. Rybu som podobral a obaja sme si strašne vydýchli. Bol to nádherný súboj a vyhrala Maťová odhodlanosť rybu získať. Hneď som mu videl na očiach, že za týmto súbojom sem išiel a že toto je tá jeho ryba snov. Na brehu bola chvíľa napätia. Keď sme krásneho obrovského lysca vážili bolo vidieť, že sa ani nebránil. Vydal zo seba naozaj všetku silu a bojoval ako najlepšie vedel. Potom sa na váhe ukázalo číslo 20,6 kg po odpočítaní pol kilové podložky to bol teda 20,1 kg ťažký krásavec. Maťové želanie bolo vypočuté a ja som mal radosť aj za neho. Chcel som mu urobiť pár pekných fotiek. Ale on povedal „nie je treba“. Išlo mu len o jeho vlastný pocit adrenalínu, napätia, radosti a spomienku, ktorú mu nikto nevezme. Urobil som teda len foto ako rybu dvíha z podložky. Potom som mu pomohol unaveného kapra rozplaviť. Keď odplával spoločne sme si plesli a povedali. Teraz už MÔŽEME ÍSŤ DOMOV. Počas zvyšných niekoľkých hodín balenia a upratovania rybárskeho miesta sme ešte ja aj Jaro dostali každý menšieho kapríka. Všetci sme ale veľmi dobre vedeli, že nám miestna voda dala všetko, čo sme si priali a boli sme tak nadmieru spokojní. Samozrejme Maťo mal z nás radosť asi najväčší a tiež zaslúženú. Nikto sme v tú chvíľu netušili, že táto spoločná výprava bude naša posledná. O niekoľko mesiacov neskôr bohužiaľ môj kamarát Maťo zomrel v spánku vo svojich 26 rokoch, na chorobu o ktorej nikto nevedel. Hoci mal cigárko u papule často, ako on vždy hovorieval, nikto nevedel že trpný silnou bronchitídou. A tak verím, že jeho posledný sen bol o ďalšom ešte väčším vodnom monštre, ktoré sa teraz snaží uloviť v krásnej pokojnej krajine, kde budeme raz aj my všetci. Pri pohľade späť do minulosti, keď som ako malý chlapec behal s prútikom a plavákom okolo rybníka mi až teraz dochádza, ako je dôležité si užiť každý deň života naplno a mať na neho čo najlepšie spomienky. A viem že, krásne spomienky on určite mal a užíval si všetkého, ako to len bolo možné. Jeho naozaj posledná ryba bola životná a tak to asi aj malo byť. Podľa mňa je najdôležitejšie mať radosť aj z maličkostí a snažiť sa ukrývať radostné a krásne chvíle do svojej pamäti.

 

Písané na pamiatku MÔJHO kamaráta Maťa (15.7.1988 – 13.6.2015)

Miroslav Vojtek

 

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *