Poobednajšie prekvapenie
Slnko už bolo vysoko, keď som sa zastavil na brehu Dunaja. Počas predpoludnia som absolvoval viac-menej úspešné muškárenie, ale niečo ešte chýbalo, aby som mal perfektný deň. Snáď jedna väčšia ryba, alebo jeden krásny záber? Cítil som v kostiach, že toto sobotňajšie popoludnie ešte má niečo pre mňa.
Počasie bolo veľmi veterné a vieme, že vietor pri vode, tak aj pri Dunaji, cítiť dvakrát silnejšie. Niekedy som zápasil s vetrom sily výchrice a mal som čo robiť, aby som dostal návnadu do vody. Dúfal som, že staré porekadlo, podľa čoho každý dobrý vietor do siedmej stíhne, aj dnes bude platiť. Ale napriek tomu bolo nádherné počasie. Obloha ukazovala svoju najkrajšiu modrú tvár a nebolo vidno ani jeden oblak (to asi vďaka vetru). Tým pádom boli perfektné podmienky k foteniu rybárskych potrieb, čo sa týkalo osvetlenia. Presne pred dvoma dňami som dostal testovací balík firmy Daiwa-Cormoran, z ktorého dva kusy som zobral so sebou. Keďže od prvého apríla je na vodách, ktoré hraničia s Maďarskom (teda niektoré úseky Ipľa a celá dĺžka Dunaja) už dovolený prívlač, preto moja voľba padla na prút Daiwa Procaster a naviják Daiwa Legalis 2000. Prút je dlhý 210 cm a má 5-20 g vrhaciu váhu. Je príjemná, univerzála udička, ale podrobnejšie o nej napíšem neskoršie. Naviják je novinkou roku 2015, ktorý som veľmi obľúbil na prvej testovacej rybačke ešte v októbri minulého roka. O ňom si môžete dočítať neskoršie. K nim som si predstavil ako ideálnu šnúru 0,08 mm, ktorá je vhodná nielen k lovu z brehu ale aj na univerzálnu rybačku, ale bude dokonale použiteľná aj z člna.
Kým som čakal, aby vietor trošku utíchol, spravil som zopár fotiek o navijáku a aj o prúte. Svetelné podmienky boli perfektné, pozadie a všetky ostatné okolnosti boli vynikajúce, ale pomaly by som mal začať aj chytať. Na hladine vody sa potuľovalo iba niekoľko kusov 5-7 cm-vých beličiek. Myslel som si, že bolene, ktoré lovia pri brehu si pochutnávajú práve na nich, tak som sa snažil na háčik pripevniť k nim podobjúcu návnadu. Vyhľadal som z môjho arzenálu svoju najmilšiu dunajskú návnadu a to Cormoran Hiroko Minnow SR. Táto 5 centimetrová návnada sa dá celkom dobre hodiť, pevne stojí aj v silnom prúdení a nevybočí sa. Keďže má strieborný bok a zelenkastý chrbát, je nerozoznateľný od dunajskej beličky. Som presvedčený, že zopár boleníkov sa zastaví na ochutnávku.
Väčšiu rybu som mohol očakávať iba vďaka súhre náhod a veľkému šťastiu. Dávnejšie, asi pred 3-4 rokmi na tomto úseku poobede a v skorých večerných hodinách sme pravidelne chytali 65-70 cm-vých boleňov, ale teraz sa stretávame už iba s ich vnukmi. Kto vie prečo, ale väčšie neprídu, hoci niekde musia byť, keď prísun prichádza pravidelne…
Breh je pokrytý kameňmi a táto kamenná posýpka je prerušená po 50 metroch a pri zvýšení hladiny vody tieto prerušenia zlomia prúdenie vody. Malé beličky sa zbiehajú na týchto miestach, a bolene ich nasledujú. Na ostatných miestach brehu sa ani neoplatí skúšať šťastie, kým sa nezotmie, pretože voda je tu plytká vďaka jej stúpaniu, nie sú hlboké zlomy. Tak som začal vypytovať tieto miesta, všade, kde som videl malé ryby, som zastal.
Už som prešiel tri miesta, ale nemal som ani jeden záber. Návnade som veril, tam nemohla byť chyba. Dostala sa do potrebnej hĺbky, farba a aj jej pohyb bol perfektný, len by som mal nájsť ryby. Práve som začul už známy hlas nákladnej lode, keď som zacítil niečo na prúte a v nasledujúcom okamihu už páchateľ vybehol. Mal silu iba na jeden výbeh, na viac by nebol schopný kvôli svojej miere. Prvá ryba na kombo už je v podberáku. Zaslúži si, aby som ju odfotil, aj keď je malá. Kým som skončil procedúru fotenia, utíšili sa aj vlny po lodi.
V takýchto prípadoch sa trošku oživí aj voda, pretože vlny premiešajú spodok a na vrch sa dostanú malé omrvinky, ktorými sa kŕmia malé rybky. Tým pádom malé rybky sa stávajú aktívnejšími a nepozornými, čo dravce nemilosrdne využijú. Nebolo tomu inak, ani teraz. Sotva som hodil 3-4-krát a už sa objavil malý boleník a s veľkým elánom ťahal môj wobbler. Od neho som dostal už silnejšiu ranu. Už som skoro zabudol, aký je naozajstný záber od boleňa.
Postupoval som veľmi pomaly a opatrne, snažil som sa využiť aj tú najmenšiu možnosť, kde som videl predpoklad na to, aby som niečo našiel. Ale bolo iba ticho. Toto ticho o takú hodinku prerušil malý boleník a to zase s príchodom lode. Bol o niečo väčší, ako predošlé úlovky, mohol mať asi 40-42 cm, ale záber a jeho výbehy boli oveľa drsnejšie. Dúfal som, že bude väčší, ale prišiel „len“ on. Tešil som sa aj jemu, pretože pre rybára je každý záber veľkým zážitkom.
Už som bol dosť ďaleko od svojho auta a aj slnko sa chystalo na nočný spánok. Vietor ešte stále vial – asi nepočul to staré porekadlo – , vzduch sa začal ochladzovať. Myslel som si, že cestou späť k autu ešte popozerám tie miesta, ktoré som vynechal, lebo boli obsadené – na brehu totiž „pracovali“ aj dvaja kolegovia prívlačiari. Chcel som skontrolovať aj ich miesta, či tam náhodou nenechali niečo pre mňa. No, nemyslím na výstroj, ale skôr na ryby. :)Zbadal som širší otvor medzi kameňmi. Išiel som trošku vyššie po brehu, aby som mohol pretiahnuť návnadu celkom nad kameňmi, presne tam, kde by mali byť ryby. Na prvý hod som zacítil čudné rany, ale tieto boli oveľa mäkkšie od toho, keď sa mi návnada zasekne medzi kamene. Bol to pocit, ako keby niečo len cmúlalo moju umelú rybku, alebo ako keby som bol pretiahol návnadu po chrbte ryby. Pokúsil som sa hodiť zase na to isté miesto, aj sa
mi to podarilo, ale rany už nebolo ani stopy. Bol som si istý, že netrafil som na kameň, a preto som spravil ešte 2-3 hody. Na posledný hod sa už hlásili rany. Bol to jednoznačný záber a mohol som zaseknúť. Cítil som, že to sedí, ale výbeh sa nehlásil. Ryba zostala na jednom mieste a prút zastal na polceste. Tak raz, dvakrát kopla a potom pomaličky sa pohla hore prúdom. V mierne priesvitnej vode som videl hrubší boleňový chvost a potom sa zablysklo aj telo. Bola to pekná, dlhá ryba, ale nepohla sa tak, ako by takáto veľká mala. „Boj“ trval v diaľke 7-8 metrov približne 2-3 minúty. Niekoľko výbehov, jedny, dve otočky a už sa aj vzdala. Opatrne som ju dostal do podberáka, z ktorého vyčnievala asi jej jedna tretina. Niekoľko okamihov som si myslel, že som zdolal svoj osobný rekord, ale nie. Svoj meter som mohol vytiahnuť do 65 cm, čo je oveľa menej, ako je môj doterajší najväčší boleň. I napriek tomu som sa veľmi tešil. Bola to pekná, zdravá, bezchybná ryba.
Kým som spravil zopár fotiek, som ju položil na mokrú trávu a potom som ju vrátil do jej prirodzeného prostredia. Počkal som, kým si naberie sily a spolu s ňou som sa lúčil s týmto dňom. Dúfam, že s podobnými prekvapeniami sa budú končiť aj moje ostatné lovy na prívlač …
