Čo zaseješ, to zožneš – Miloš Švihorík
Čo zaseješ, to zožneš…
Je to už viac ako desať rokov, čo som sa začal pridržiavať tohto životného motta: „Čo zaseješ, to zožneš“. Ako tak roky ubiehajú, stále viac a viac sa utvrdzujem v tom, aké je dôležité nepozerať iba na seba, ale aj na tých druhých. Keď sa tak poobzerám po brehoch našich vôd, priznám sa, že sa mi málo kedy stalo, aby som sa stretol s usmiatym a milým človekom – rybárom, ktorý by pozeral aj na niečo iné ako len ma na to ako naplniť mrazničku, alebo v tom lepšom prípade stránky svojho fotoalbumu. Všetko sa to stále nesie iba v duchu závisti a ohovárania. Preto sa už dlhšie snažím medzi rybármi roznášať pohodovú atmosféru a pravdu o tom, že rybačka má byť v prvom rade o priateľstve, pobyte v prírode a neposlednom rade aj o pohodovom odpočinku.
Medzi dospelými sa to však akosi ťažko presadzuje a tak som bol nesmierne šťastný, keď ma Erik Voltemar spolu s Pištom Šušlíkom z CK Bombovo oslovili spolupracovať na detských rybárskych táboroch, kde som mohol chodiť deťom vždy jeden krát za týždňový pobyt niečo porozprávať o rybačke, vode, ale aj živote a vlastne o všetkých tých myšlienkach, ktoré by im mohli na ich ceste do dospelosti pomôcť stať sa lepšími…
Bol som veľmi milo prekvapený, keď sa už po prvom turnuse ozývali hlasy spokojných rodičov, ako sa ich detičky doma predbiehajú v tom, kto viac pomôže a pod. Bola to najlepšia odmena za vynaloženú námahu. Viac a viac ma to utvrdzovalo v tom, aby som vytrval, stále chodil medzi deti a snažil sa ich naučiť niečo pozitívne, aj keď to často bolo na úkor rodiny a voľného času.
Ako tak ubiehali dni a týždne. Mne však začala chýbať rybačka, na ktorej si môžem aj ja sám nahodiť nerušene udice a poprípade si poťažkať nejakého pekného kapríka. Stále to akosi nevychádzalo, pretože starostí okolo táborov bolo vyše hlavy. Keď však raz prišla pozvánka od chalanov z GreenLakesu, že ma pustia zachytať si na novo pripravovanom rybníku, kde pred tým chytalo len zopár rybárov a aj to väčšinou na prívlač, neváhal som ani minútu a vyrazil za novým dobrodružstvom.Čakala ma voda, kde majitelia pred jedenástimi rokmi doviezli niekoľko metrákov násadového kapra K3 z Pohořelíc a odvtedy to bolo tak povedať ponechané svojmu osudu. Nikto vôbec netušil, čo môže táto cca 5Ha voda ukrývať. Nabudený novou výzvou okamžite volám Karlovi do Kolína nech pošle dajaké dobroty na kŕmenie. Tak sa aj stalo a ja vyzbrojený novou testovacou Extázou a Nahnevanou Slivkou vyrážam smer Nové mesto nad Váhom. Počas celej cesty sa mi hlavou premietali rôzne zážitky s deťmi z táborov a ja som akosi v kútiku duše veril, že by ma mohla príroda zasa raz odmeniť za vynaložené úsilie.
Hneď na druhý deň za mnou prišli loviť na vedľajšie jazero aj viacerí kamaráti. Keď sa dozvedeli, že mám so sebou na chytanie novinky, ktoré tu ešte nikto nikdy nepoužil, okamžite prišli za mnou na „návštevu“. Vtip bol v tom, že ja som ich ani tak moc nezaujímal, ako skôr obsah mojich kýblikov. Tu sa vo mne začali biť dve osoby. Jedna si chcela krmivo nechať , pretože som mal pred sebou ešte minimálne dva dni lovu a tá druhá si spomenula na životné krédo: pomáhať – čo zaseješ, to zožneš a chcela im všetko krmivo podarovať, nech si aj oni odskúšajú a zachytajú…
Neskôr s odstupom času som bol veľmi rád, že nakoniec vyhrala tá osoba, ktorá chcela krmivo rozdať, pretože čo sa potom udialo bola asi najkrajšia odmena za všetko. Ale poďme pekne poporiadku. Chlapcom som nakoniec všetko rozdal a nechal som si pre seba naozaj iba nutné minimum, nech mám čo našiť pod háčik. Doslova mi v kýblikoch zostalo maximálne po 15 guličiek Slivky a Extázy. Keď som však videl tú radosť v očiach chlapcov a to ako sa už nevedia dočkať kedy si tie novinky nahodia, bol som spokojný, že som sa podelil. Chlapci nasadli do auta a pomaly odchádzali. Autosa všakna prvej zákrute zastavilo a Gejza sa za mnou ešte na okamih vrátil. Dnes už ani neviem kvôli čomu to bolo, jediné čo si pamätám boli jeho slová: „Dnes si bol obzvlášť štedrý, za to chytíš 25-ku“. Len som sa pousmial a cítil akýsi hrejiví pocit pri srdci, pretože bolo naozaj vidieť, že to myslí vážne a že mi to úprimne praje. Chlapci odišli a zostal som sám. Prešlo cca 45minút a roztočila sa cievkanavijáku, kde bola nastražená nová Slivka. Doslova len precvakávala a silon sa odvíjal len po centimetroch. Nasledoval zásek a na jeho konci niečo, čo som ešte nezažil. Cítil som obrovskú tupú váhu, ktorá sa len pomaly presúvala po dne štrkoviska. Došlo to až do toho štádia, že som musel naskočiť na loď a dostať sa priamo nad rybu, pretože som ju nevedel pretiahnuť cez hranu vyvýšeniny na dne. Po cca pol hodinovom preťahovaní som kapra konečne odlepil od dna a mohol sledovať, čo za obludu mi to vlastne pristálo na háčiku. Okamžite sa mi rozklepali kolená a ja som prosil, aby všetko vydržalo a mohol som si poťažkať túto ponorku. Našťastie sa tak aj stalo a kapra som na druhý pokus podobral. Na celé jazero sa okamžite niesol doslova rev: „je tam, mám ho“… Už keď som ho privážal ku brehu, som tajne dúfal, že bude mať cez dvadsať kilogramov, ale to že sme mu potom za asistencie chalanov a aj ďalších svedkov navážili 24,7kg bolo ako z rozprávky a každého nás to totálne zaskočilo. Už pred tým sa mi tu podarilo na DevilKrilla zdolať jedného veľkého šupináča s váhou 19,7kg a už ten nás prekvapil. Že sa tu však nájde až také prasiatko sme nečakali ani v tých najtajnejších snoch…
Keď som si kľakal k rybe na zem a pozeral sa do „plnej“ podložky prebehlo mi hlavou viacero myšlienok, ktoré ma zasa len utvrdili v tom ako dokonale funguje myšlienka: Čo zaseješ, to zožneš a keď sa človek snaží v dobrom pre niekoho niečo urobiť, tak ho príroda skôr, či neskôr odmení…
Po návrate domov som sa opäť vrhol do práce a keďže sa stále kopili kladné reakcie na našu činnosť a výchovu detí v táboroch, napadlama nová myšlienka venovať sa deťom nie len cez prázdniny, ale aj počas školského roka. Vymyslel som nový projekt s názvom: „Zober udicu, nie drogu“, ktorý bude prebiehať popri škole formou krúžku, alebo podobne. Je to ešte len v plienkach, ale už mi na to prisľúbili pomoc Karel Nikl, Vlado Žúbor, CK Bombovo a časopis Slovenský rybár. Takže vy menší sa máte isto na čo tešiť. Verím však, že to postupne osloví aj tú staršiu generáciu a budeme sa opäť všetci stretávať na brehoch rybníkov a riek nie so závisťou, ale s úsmevom…
Za NIKL Team Slovakia
Miloš Švihorík
