Button Text! Submit original article and get paid. Find out More

Náhoda, alebo nie ?

Privlačuj.skHovorí sa, že náhody neexistujú. Niektorí ľudia tvrdia, že náš život ovplyvňuje Všemohúci a podľa iných zase niektorým javom môžeme ďakovať iba náhode. Podľa mňa ale náš život v niektorých prípadoch usmerňuje sám osud. Všetko má svoju príčinu, všetko sa deje kvôli niečomu. A to aj dobré, ako aj zlé veci. Dobrému sa tešíme, a vo väčšine prípadov ani si neuvedomujeme, že koľko málo chýbalo k tomu, aby sa niečo neuskutočnilo, ba naopak, aby sa to uskutočnilo.Kvôli zlému sa smútime, ale potom neskoršie môže prísť na javo, že prečo sa to “zlé” vôbec stalo…

“Ale kde sa podela moja CD5-ka?” – spytuje sa sám seba, aj mňa, kamarát Tibor.

“Prečo nie je na krabici? Kde si ju dal? Nie je na karabínke?” – pýtam sa nechápavo.

“Nie je. Nie je nikde.” – odpovedá Tibor. A v tom momente cítim na prúte slabé kopnutie. Na mojom novom wobleri Cormoran N35 sa hojdá zubáčik… Ale nepredbiehajme, poďme pekne po poriadku.

Už v strede týždňa sme dohodli nedeľňajšiu rybačku, len sme si nevedeli vybrať miesto činu. Mali sme tri veľmi sľubné alternatívy. Vyberme si Hron, ktorý z nás pred týždňom robil žarty – kde je skoro isté, že niečo chytíme? Môže byť, ale tu je istá iba 1-2 hodinová zábava. My sme ale túžili po dlhšom pôžitku. Alebo mali by sme si vybrať jedno nové miesto, o ktorom sme počuli, že by sme tam mohli chytiť pekné dúhaky?  Mohla by byť aj táto verzia, ale je dosť ďaleko, čo by ešte nebol taký veľký problém, keby sme mali viac informácií o tomto úseku rieky. No, nič. Spýtame sa nášho tamojšieho známeho, možno nám poradí niečo. A čo bude, keď do rána nepríde odpoveď? Tak nám zostane rieka Váh. Stav vody je síce nízky a môžeme čakať ďalší pokles. Alebo predsa by bolo lepšie zostať pri tej pstruhovej variante? No, ten už spomínaný osud to vyriešil. Ten náš známy nám do rána neodpovedal na náš odkaz, tak sme zostali pri rybačke na Váhu. Nevadí, meteorológovia aj tak sľubovali celodenné zamračenie. Keby náhodou pršalo, budeme skorej doma.

Privlačuj.sk   Nakoniec o takej deviatej sme začali s obvyklou procedúrou spustenia člna na vodu.  Cítili sme sa veľmi dobre, veď obloha bola trošku zamračená a bol príjemný chládok. Konečne z nás netiekol pot zovšadiaľ. Rýchlo sme nabalili veci a s plnou nádržou sme vyrazili na 15 kilometrovú cestu. Zišiel sa nám aj kabát a to  nielen kvôli chládku, ale aj kvôli poprchávajúcemu dažďu. Mysleli sme si, že aspoň ostatní rybári kvôli počasiu zostanú doma a budeme len sami na vode, ale mýlili sme sa. Aj oni rozmýšľali presne tak, ako my. Na to, že bola pršalo, na vode nás bolo veľmi veľa, ale aj na brehu. Aspoň jachtári nevyšli, čomu sme sa veľmi tešili.

Tentoraz som nemal náladu cez dve hodiny držať kormidlo, tak post kormidelníka som prenechal Tiborovi, nech to raz skúsi aj on. Tak som mohol už počas cesty spraviť pár hodov, len tak skúšobne. Naša rýchlosť oproti prúdu nebola taká veľká, aby som nemohol z jedného dlhšieho hodu pár metrov poriadne potiahnuť na mojej nástrahe topwater. Už po niekoľkých hodoch som zbadal, že moju umelú rybku si nasleduje pekný boleň, ktorý si myslel, že našiel svoje raňajky, ale my sme boli rýchlejší aj od neho. Aktivita rýb bola teda veľmi sľubná. Nielen dravce, ale aj biele ryby sa obracali sem – tam na vode.   Pravdepodobne aj oni čakali už dávno na toto počasie, ktoré máme radi aj my: je trošku  zamračené a slabo poprcháva.

Privlačuj.skPrvú prestávku sme si spravili tak  po jednej hodine. Na niekoľko minút sme vyhodili kotvu, aby sme si skúsili šťastie. Tibora už pri prvom hode oklamal jeden pekný jalček, ja som zase pokazil jeden krajší záber. Celkom dobre sa to začalo. Zábery sú, a keď aj počasie zostane takéto, budeme mať pekný deň, keď aj trošku mokrejší. Plavili sme sa ďalej a ja som zase robil pokusy. Mal som šťastie v podobe pekného jalca. Náš kamarát zaútočil na konci jednej kamennej hrádze a zobral 7 centimetrovú nástrahu. Nedávno sme si zaobstarali jednu hrubú podložku pod ryby, čím sme už využili každý štvorcový centimeter v člne na 110 percent. My sa sotva zmestíme, ale ryby sú v bezpečí a to je pre nás hlavná vec. Ryby sú kľudnejšie a ich fotenie je bezpečnejšie. Tie rybky, ktoré sú “ž ivšie”, teda povyskakujú z našich rúk, tak ako napr. jalce, jasane, alebo bolene, padnú na mäkko. Ba, padnú rovno do vody, pretože podložka má približne 5 centimetrovú polistirénovú stenu, takže ju môžeme naplniť vodou a tým pádom naši šupinovití kamaráti sú maximálne chránení. Aj v tomto prípade nám poslúžila podložka, trošku nervóznejší jalec rýchlo sa ukľudnil a dovolil nám spraviť o sebe jednu peknú fotku. O niekoľko minút sme ušli z miesta činu všetci spokojní. Ja už budem hodiť len vtedy, keď budeme už konečne chytať “normálne”. No, dobre, hodil som ešte raz… Mal som šťastie, lebo prišiel jeden boleň, mohol mať približne 2 kilá. Vkladali sme veľké nádeje do tej ozajstnej rybačky.

Privlačuj.skV priebehu pol hodinky sme došli na to miesto, kde sme plánovali začať s chytaním. Len malo to jednu chybyčku: začalo svietiť slniečko. Dnes sme si to vôbec nepriali. Vedeli sme, že keď sa oteplí a cez celú dobu bude hriať slniečko ostošesť, môžeme sa s frenetickou rybačkou akurát tak rozlúčiť. Mohli sme mať ešte asi 30 minút, kým sa slnko naplno rozhreje. Kým bola obloha zamračená, mali sme jeden záber za druhým. Striedali sa jalce, jasane a bolene. Tibimu sa podarilo natrafiť na jedného krajšieho jasana. Rybka už z dvoch metrov zbadala padajúcu nástrahu a nemilosrdne naštartovala na ňu. Najviac záberov sme mali na takom mieste, kde bola plytšia voda s popadanými konármi. Tu sa zdržiavali ryby, kým nezačalo na nich svietiť slnko.

Prúd vody bol celkom pomalý, k tomu prišiel pokles vody a ešte aj slnko sa začalo na nás rehotať. Pomaly sme splavili poblíž známych brehov, ktoré nám predtým dávali množstvo rýb, ale teraz sme mali sotva jeden záber.  Ja som sa zdržal pôvodného plánu, Tibi kvôli pomalému prúdu zmenil svoj doterajší spôsob lovu na vertikálny. Ale iba ja som mal sem-tam jedného malého boleňa. Toto trvalo tak asi do štvrtej poobede, keď sa niečo zmenilo. V predošlý deň meteorológovia sľubovali trošku dažďa a zamračenú oblohu do štvrtej hodiny. Teraz im to vyšlo. Kopovité oblaky zatienili rozžiarené slnko, čo pre nás bolo veľmi výhodné. Ako by sme použili čarovný prútik, ryby sa ožili. Najprv som chytil ja jedného krajšieho boleňa, a potom sa šťastie usmialo aj na Tibiho. Počas niekoľko hodov chytil 2 pekné bolene a potom som sa dostal do hry ja. Práve sme prešli cez taký úsek vody, kde sme predtým chytili iba málo rýb, ale teraz sa stal pravý opak, tu sme mali najviac záberov. Boli sme na tomto mieste už pri takejto nízkej hladine vody a aj poobede, ale zakaždým v peknom počasí. Táto zamračená obloha priniesla náladu aj rybám. Bolo zaujímavé, že blízko brehu nesedeli jalce,  ale väčšie 35-65 centimetrové boleniská . Čo hod, to záber. Radosť bolo chytať. Ledva sme čakali nasledujúce úseky, keď z druhého brehu sme počuli/videli masívnejšie rabovanie. Tomu sa nedalo odolať. Keď sme už po tretí krát počuli silné zvuky rabovania, prešli sme na tú stranu. A tu sa to začalo. Ja by som najradšej zostal na istom mieste, ale Tibi v každom prípade chcel vyskúšať tie miesta. Nakoniec sa predsa rozhodol pri prestávke a tak som bol nútený ja nahadzovať rad kríkov.Čo som nemal… alebo predsa?

Po jednom nešťastnom hode sa mi podarilo zamotať sa do kamarátovho prútu. Ani doteraz neviem, ako sa mi to mohlo podariť, veď nehádžem s dlhou vlajkou, ani prút nepustím úplne za seba, ale naopak, hádžem zo spodu a nie nad hlavou. Teraz predsa som hodil nad hlavou. Neviem akým spôsobom, ale trojháčik mojej nástrahy sa dostal medzi očiek kamarátovho prútu a  tak s jedným hodom som ťahal aj jeho prút. Vďaka osudu šnúra, nachádzajúca sa medi krúžkami sa zasekla do háčika najmilšieho wobblera môjho kamaráta, ktorý ležal na jednej krabici, položenej na doske člna. A takto katapultoval rovno do vody. Keďže bola klesajúcou nástrahou, neudržala sa dlho na vode, a tak sa stala obeťou rieky. Tento prípad sme zrekonštruovali už potom, keď sme už všetko popozerali, a nikde sme nemohli nájsť tento spomínaný wobler. Tu sa začal dopredu napísaný rad udalostí. Čoskoro vyjde na javo, že čo a prečo sa stalo, aspoň podľa mojej teórie.

Privlačuj.sk Na pár minút sme sa zakotvili, kým som vylúštil, že čo sa vlastne mohlo stať a splavili sme ďalej. A vtedy prišla otázka: Ale kde sa podela moja CD5-ka? Medzi tým na N35-ke malý úder značil, že maličký pásikavý lupič by už zobral od neho väčší wobbler. „Tu zastaňme“ – hovoril som Tibimu, ale on vôbec neregistroval, čo som mu hovoril a naďalej hľadal svoju obľúbenú nástrahu, ktorá mala už nadprirodzené vlastnosti. (Mimochodom presne pred hodinou sme sa  rozprávali o tom, že táto nástraha sa nesmie stratiť. Raz ju pochovajú spolu s ním. No, nestalo sa tak.) „Daj už dole to závažie, prosím Ťa.“ – skúšal som sa prihovoriť k Tibimu. Nahnevaný hodil do vody 10 kilové závažie. Na hladkej vode som niečo cítil. Tento zubáč nebude sám.Vo vode boli iba 2 tenké konáre. Videl som iba túto prekážku a jednu malú krútňavu, kde by mohli byť 2-3 kamene pod vodou. Okrem toho som nevidel nič vážnejšie, čo by mohlo rybu zadržať, hoci voda nebola hlboká. Vymenil som doterajšiu nástrahu za gumenú. Dal som na háčik 7 gramovej jigovej hlavy Tournament D Fin, vo farbe green pearl a hodil som medzi konáriky. Na druhý pokus som dostal s Procasterom gumku na požadované miesto. Prišiel aj očakávaný záber, aj seknutie bolo dobré. O pár sekúnd už bol zubáč vonku. Spravil jedno kolečko okolo člna a už som ho mohol vyberať z vody. Bol to mladý zubáč, vážiaci asi 1,50 kilogramov. Tibi sa nechápavo pozrel na mňa a so zmiešanými pocitmi sa snažil vrátiť sa na Zem.  Práve teraz stratil svoju najmilšiu nástrahu, keď sme po dlhšom čase natrafili na skupinu tých rýb, ktorých lov má najradšej, teda na zubáčov.

Niekoľko minút ani nevedel, čo má robiť. Naraz cítil smútok a radosť, ale premohol sa a zobral prút do ruky. Hádam od  jedného zubáča bude mať lepšiu náladu a zabudne na smútok. Prvé jeho hody boli aj zábermi, ale seknutia neboli presné. Ryby žrali len ako-tak. Ja som chytil dvoch zubáčov, ale aj oni len-len, že zostali na háčiku. Tibi spravil pár hodov. Pri jednom pokuse záber necítil, ale keď chcel potiahnuť gumu, nedalo sa. Možno, že nástraha sa zasekla do niečoho, alebo sa opakuje príbeh z minulej rybačky, že na háčiku je jedna obrovská ryba, ktorá ešte nevie, že je chytená? Prút sa ohol, čo znamená, že na háčiku je ryba, ktorá trvá na tom, že zostane na spodku, kde je v bezpečí. „Nebude veľká, len je silná“ – hovoril Tibi. Myslel som si, že to bude menší sumec, ale nevidel som tie pohyby chvosta, ktoré sú charakteristické pre sumcov. „Alebo jeden väčší zubáč?“ – spýtal sa Tibi. Vtedy sme uvideli široký chrbát pod vodou. Pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že Tibi dostal darček na rozlúčku od svojej stratenej nástrahy. Na prvý pohľad som tipoval, že to bude asi 8 kilogramový zubáč, ale hladina vody je zradná a niekedy ukazuje väčšiu, ako je v skutočnosti. Zľakli sme sa, keď sme uvideli, že háčik je zaseknutý iba do tenkej kože na špičke nosa. Tibi mal obavy, že sa kráľovná rieky  vyslobodí a zamáva nám na rozlúčku bez jedinej fotky. Začal som ho ukľudňovať, že keď   doteraz neušla, tak už nesmie odísť (Vedel som, že boj sa môže skončiť v ktoromkoľvek okamihu a nie je isté, že víťazmi budeme my.) Ryba sa stále usilovala dostať sa do hlbín.    Neišla do predu, ani sa netriasla hlavou, iba sa pokúšala dostať sa pod čln a do hĺbky vody, čím nás dostávala na pokraj šialenstva. Nevedel som ju dať do podberáka, lebo podberák bol veľmi malý. Zo zadu sa do neho nezmestila a z predu som nechcel, lebo som sa bál, že od jedného prudkého pohybu jej vypichnem háčik z úst.

Ja som bol asi nervóznejší, ako Tibi, pretože ja som mal za úlohu bezpečne dostať do člna jeho doterajšiu najväčšiu rybu. Chytil som ju pod žiabrami. Keď už bola blízko člna, bezpečne som ju zodvihol na pripravenú podložku. A je naša! Uľavilo sa nám. Tibi, keby mohol, tak by skákal od radosti. Šťastný som robil fotky o tejto kráľovskej rybe. Merala rovných 80 centimetrov. Možno, že pre niektorých je to iba ryba s priemernými parametrami, ale pre nás znamenala veľmi veľa, podobne, ako všetky doteraz ulovené ryby. O niekoľko minút sme si dali zbohom, dúfajúc, že sa ešte stretneme.

A v čom bola podstata? Keď v tom momente sa nezaseknem do prútu môjho kamaráta, tak v žiadnom prípade sa nezastavíme na tom mieste. Keby všetko prebiehalo podľa plánu, tak veselo, nič netušiac by sme prešli tým úsekom. Plynulý splav a prúd vody by nás dostal k brehu aj napriek tomu, že smer neustále korigujem  pomocou malého motorčeka. Iste by sme sa nedostali na to miesto, kde som chytil toho malého zubáča a tak by sme sa ani nezastavili… Všetko má svoju príčinu. Podľa mňa tento malér a strata nástrahy mala svoju príčinu. Alebo tento zubáč bol darčekom na rozlúčku od stratenej

nástrahy? Kto vie… odpoveď zostane navždy záhadou, alebo nie?

www.privlacuj.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *