KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ

Koniec dobrý, všetko dobré

Na prelome mesiacov august a september sme s parťákom Peťom plánovali že by sme mohli konečne spolu podniknúť výpravu za našimi šupinatými kamošmi a troška ich ponaháňať. Slovo dalo slovo a voľba padla na jednu pomerne známu lokalitu poblíž mesta Trnava. „Poďme na Dubové“ vraví Peťo. A moja odpoveď ? Bolo hneď jasné čo odpoviem „Super, jasné“. Tak sme sa pomaličky dva týždne predtým než vyrazíme začali pripravovať. Obaja už máme pár favoritov čo sa týka boilies, tak sme si každý zobrali to, čomu plne dôverujeme a veríme. Veď ako aj inak: IN BAITS WE TRUST. Keďže bolo dosť teplo, volili sme skôr väčšie priemery 18mm, 20mm či 24mm. Po tom ako som neustále odrátaval dni sa konečne dostavil deň kedy sme našu výpravu zahajovali. Keďže som mal v tých dňoch svoje „kaprárske“ auto mimo prevádzky musel som ísť svojím osobným a pomôcť mi musel aj Peťo. Môj malý Suzuki Swift sa doslova nafúkol. No a ostatné veci som musel prihodiť do Peťovho auta. Konečne vyrážame. Pred nami je asi jeden a pól hodinová cesta no medzi tým sa zastavujeme ešte u kamaráta Maja ktorý nám pripravoval partykel na krmné miesta. Po príchode k Majovi sme prehodili spoločne pár viet. Majo stiahol jednu cigaretku, no dozvedáme sa dosť nepríjemnú informáciu. Cesta popri vodnej nádrži je cela rozblatená a dozadu kde sú najlepšie miesta je dokonca neprejazdná. No ja pokiaľ to neuvidím na vlastné oči tak tomu neuverím. Už ako sme sa blížili k našej cieľovej lokalite tak som vo vnútri seba cítil že niečo určite nevíde.
Tak a sme tu, prvé tri miesta obsadene, vzadu ludoprázdno, no a ja v mojom plne naloženom swifte som sa vybral priamo na totálne premočenú cestu. Samozrejme, ako inak to mohlo dopadnúť po asi siedmich metroch som doslova celý zapadol.  Priateľka Sandra vedľa mňa sediac mi vraví: „A čo si ako čakal ?“ odpovedám: „no nič myslel som si že mám traktor.“ Vychádzam von, dvere mi skoro ani nešli otvoriť a pozriem na Peťa. Ten za nami v jeho „džípiku“ sa na mňa usmieval a spýtal sa ma: „dúfam že máš lano ?“ no a ja na to reflexne odpovedám: „áno“ ale po chvíli zisťujem že nie. „Sakra.“
No nič po tom ako ma chalani čo tam chytali pomohli vytlačiť tak točíme naše štvorkolesové tátoše a meníme lokalitu. Vraciame sa späť čiže ďalšia jeden a pól hodinová cesta naspäť a zakotvujeme na Lábskom jazere čo je asi 4 minúty od našich domovov. Kupodivu bolo voľne miesto kde sme aj chceli ísť chytať. Keďže nám celé toto dobrodružstvo trvalo nejakú tu hodinku tak rozbaľujeme, nahadzujeme a staviame bivaky za totálnej tmy. Ale predsa len o niečo po desiatej večer si sadáme a relaxujeme.
V prvé ráno Peťo vyťahuje prvého kapra, neboľ nejak veľký no bolo super že sme ich mali tam kde sme chceli a potrebovali. Kŕmili sme viac menej pravidelne a veľmi málo. Pár guličiek boiliesov tesne popri lekná tam kde sme nahadzovali. Chceli sme docieliť to že ak tam bude kapor ktorý sa bude kŕmiť tak vezme práve tú správnu guličku ktorá nás postaví do pozoru. Po krátkom vyfotografovaní sa a krátkeho videa púšťame rybu kapra tam kde mu je najlepšie. Dni boli viacej menej hluché na zábery ale o to produktívnejšie na zábavu. Hrali sme s priateľkami karty, kuchtili čo to pod zub a ja som sa mal čas venovať fotografovaniu či natáčaniu. Tajne som však dúfal že túto noc príde nejaký kapor pozrieť aj moju podložku. Netrvalo dlho po zaľahnutí a predsa len prišiel záber na môj pravý prút.  Po jemnom záseku a dvoch návinoch na cievke som ale kapra „vypol“. Pravdupovediac neviem čím to bolo, no pravdepodobne mi to nebolo súdené. Peťo v noci zdolal ďalšieho kapra tiež približne 8kg nám ukazovala váha. Hovorím si: „super keď nie ja aspoň Peťo nech má nejaké zárezy na pažbe.“ Ráno som sa zobudil troška neskorej a pospal som si asi do desiatej či jedenástej. Už som tejto výprave nedával veľké šance. Skučal som meniť boilies, priemery boiliesov. Montáže na dno, na panáčika alebo samotnú popku no nič nezaberalo. Deň sa niesol v podobnom duchu ako tie predchádzajúce. Karty fotky zábava sem tam spánok. Ono celkovo táto lokalita má cez deň dosť málo záberov a skôr je to výnimka ktorá potvrdzuje pravidlo. Spoločne s Peťom sme si pred večerom narobili zopár montáži, prehodili prúty a pripravili sa keby náhodou „brali“.
V polospánku mi môj príposluch jemne zapípal, otvoril som jedno oko a pozerám naň. Po asi 4 sekundách sa rozbehol a bolo to tam. Môj prvý kapor tejto výpravy o pár minút so mnou pózoval na fotke. Nebol príliž veľký mohol mať tak 7kg ale veľmi ma potešil po tom všetkom. Hneď potom ako som ho pustil som si odfúkol „fuuuuu paráda mám aspoň jedného“. Zaľahol som do bivaku a začal som si prehliadať fotky, videá a materiál ktorý sa mi podarilo zozbierať. Trvalo to celé asi hodinu a v tom sa mi rozozvučil môj signalizátor opäť. Dvíham prút no cievka stále beží, fúha, toto vyzerá na krajšieho kapra za ktorými sme sem aj vlastne prišli. Po asi 15 minútovom boji mi ho Peťo podobral a s úsmevom na perách ironicky konštatuje „noooo tento má tuším aj 9kg“ Po zvážení nám váha ukazuje 13,1 kg, čo je na tejto zväzovej vode pekný výsledok. Spravili sme pár fotiek natočili sme si ho a púšťame ho opatrne spať do vody. „Plávaj kamoško a sem tam sa nám ukáž“. Do rána už nám neprišiel žiaden kapor a preto by som zhodnotil túto výpravu tak ako som ju aj nazval. Koniec dobrý všetko dobré.

UltimateCarp Boy Adam Bubnič